Spoločenskovedné zbierky v Thurzovom dome

História a umenie

Akvamanile (13. storočie).

Liturgický predmet používaný v kostoloch pri rituálnom umývaní rúk. Akvamanile je odliate z bronzu a stvárňuje jazdca – lovca sediaceho na koni. Nalievací otvor je umiestnený na hlave koňa medzi ušami. Výlevkou je trubica, ktorá trčí zvieraťu z pysku. Nádoba bola nájdená pri ruinách kostola neďaleko obce Veľká Čalomija v okrese Veľký Krtíš v roku 1947. Do banskobystrického múzea sa dostala v roku 1957.

Krstiteľnica z Babinej (13. storočie)

Kamenná románska krstiteľnica s geometrickými a figurálnymi motívmi z kostola v Babinej (okres Krupina).

Hlava Sv. Jána Krstiteľa z Tajova

Hlava Sv. Jána Krstiteľa z Tajova (posledná tretina 15. stor.)

(posledná tretina 15. stor.)
Hlava Sv. Jána je vynikajúcou sochárskou prácou, ktorá má úroveň európskeho sochárskeho umenia druhej polovice 15. storočia. Kruhový tanier je z druhej polovice 19. storočia. Hlava Sv. Jána Krstiteľa pochádza z rímskokatolíckeho kostola Sv. Jána Krstiteľa v Tajove pri Banskej Bystrici. Do múzea sa dostala v r. 1909.

Prorok Jeremiáš z Poník (1400–1450)
Tabuľová maľba zobrazuje proroka Jeremiáša. Pôvodne bola oltárnym krídlom dnes už nejestvujúceho oltára v rímskokatolíckom kostole v Ponikách pri Banskej Bystrici.

Stredná časť oltárneho triptychu zachytáva Sv. Žofiu s jej tromi dcérami, ktoré jej sedia v lone. Ich mená sú Viera, Nádej, Láska a každá z nich má svoj atribút – knihu, ruky na prsiach, rošt. Krídla oltára zachytávajú epizódy z jej života – Prijímanie Tela Kristovho, Vyšľahanie Sv. Žofie, Mučenie Sv. Žofie, Sťatie Sv. Žofie. Oltár sa do zbierok múzea dostal už pred rokom 1909 z rímskokatolíckeho kostola v Sásovej (časť Banskej Bystrice).	Reliéf Smrti Panny Márie zo Seliec (posledná štvrtina 15. storočia) Reliéf z lipového dreva zachytáva modliacu sa Pannu Máriu, okolo ktorej stoja apoštoli. Do múzea sa dostal v roku 1909 z kostola Sv. Cyrila a Metoda (pôvodne Všetkých svätých) v Selciach pri Banskej Bystrici.
Gotické kachlice (15. storočie) Tri gotické kachlice zobrazujú Sv. Petra, Sv. Jána Evanjelistu a Sv. Pavla. Prvé dve do zbierok múzea daroval dr. Samuel Bothár, tretia je zo zbierok rodiny Thomkových. Všetky tri exempláre upriamujú pozornosť na rozvinuté kachliarstvo v Banskej Bystrici.	Pečatidlá mäsiarskeho cechu v Banskej Bystrici (1558) majú rytú striebornú dosku s rôznymi motívmi, ale s rovnakým vyrytým letopočtom 1558. Na jednej je vyrytý „grif“ (bájny tvor – spola lev, spola orlica) ako stína volovi hlavu, na ďalšej anjel drží štít s volskou hlavou. Mäsiarsky cech patril v Banskej Bystrici medzi najstaršie, pravdepodobne vznikol už v druhej polovici 14. storočia. Jeho artikuly sa však zachovali až z r. 1443. Zaujímavosťou je, že už v r. 1489 existoval v meste popri nemeckom cechu aj cech slovenských mäsiarov, kedy však vznikol presne, nie je známe.
Pečatidlo mesta Banská Bystrica (15. storočie) V strede strieborného stredovekého pečatidla je vyrytý erb mesta. Drží ho anjel ako štítonosič, po stranách erbu sú orly ako ochrancovia štítu. Okolo reliéfu je kruhopis napísaný gotickou miniskulou: „Sigillum ciuitatis Noui : soly“ – čo v preklade znamená „Pečať mesta Nový Zvolen (Banská Bystrica)“. Pečatidlo je vložené do novšej drevenej rúčky.	Dutá miera mesta Banská Bystrica (1576) je odliata z bronzu; na jej plášti je reliéf mestského erbu s rokom 1576. Do múzea sa dostala v roku 1891 z mestského archívu. V roku 1900 bola vystavená na Svetovej výstave v Paríži.
Kalich Juraja Radvanského (1576) je vyrobený zo striebra a pozlátený. Zdobený je poľovníckymi výjavmi a motívmi z rodinného života. Ústredným motívom je banskobystrický erb s anjelom a pod ním latinský text: „AD SECVNDAS EGREGI DOMINI GEORGII RADWANSKII NVPTIAS CIVITAS NOVIZOLIENSIS PROPTER FVTVRAM ACPERTVRAM SVAM ET HOEREDVM SVORVM AMICITIAM: DONO: DEDIT 1.5.7.6.“, čo v preklade znamená „Vznešenému Jurajovi Radvanskému pri príležitosti jeho šťastnej svadby dalo do daru mesto Banská Bystrica na znak večného priateľstva svojho i svojich dedičov 1576“. Kalich bol zhotovený zo strieborných úlomkov z pokladnice nemeckého kostola. Na kalichu sú aj iniciály jeho zhotoviteľa, majstra H.K. Ide o banskobystrického zlatníka Hansa Khuena, ktorý dostal za odmenu 6 zlatých a 32 grajciarov. V banskobystrickom múzeu je kópia kalicha, originál sa nachádza v Iparmüveszeti múzeu v Budapešti.	Kanvica so symbolmi siedmich planét (okolo roku 1600). Povrch kanvice z pozláteného striebra zdobí liaty dekór so symbolickými postavami siedmich „planét“: Slnko, Mesiac, Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter, Saturn. Aj keď na kanvici nie je žiadna majstrovská značka, ide o unikátnu majstrovskú prácu z okruhu Stredoslovenských banských miest. Do múzea sa dostala z majetku evanjelickej cirkvi v Banskej Bystrici. Rovnaký reliéf s mytologickými postavami je na cínovom džbáne zo Schneebergu v Nemecku, ktorý vyhotovil majster Christoff Geriswalt okolo roku 1600.
Meč mesta Banská Bystrica (16. st.) Súdny (popravný) meč patril slobodnému kráľovskému mestu Banská Bystrica. Je obojručný, dvojsečný so širokou čepeľou. Na koncoch jeho záštity sú vyryté písmená „IHS“ čo znamená JESUS HOMINUM SALVATOR a erb mesta. K meču patrí aj drevená, kožou potiahnutá pošva. Meč mohol slúžiť ako symbol richtárskeho úradu, mohol však slúžiť aj katovi. Do múzea sa dostal v roku 1891 z Mestského archívu. V roku 1896 reprezentoval mesto na Mileniárnej výstave v Budapešti, v r. 1900 na Svetovej výstave v Paríži. Ceremoniálny meč mesta Banská Bystrica (1595) Veľký obojručný meč s vlnitou čepeľou typu flamberg, na ktorej je vyrytý nápis: „EIN GVETES SCHWERT IST SEINS MAN WERT“ a letopočet 1595. K meču patrí drevená, kožou potiahnutá pošva. Do zbierok múzea sa dostal v roku 1891 z Mestského archívu. Meč reprezentoval mesto na Mileniárnej výstave v Budapešti, aj na Svetovej výstave v Paríži v roku 1900.
Trhová zástava mesta Banská Bystrica (1771) je z medeného plechu, na jednej strane je namaľovaný mestský erb a letopočet 1771, na druhej uhorský erb. Osadená je na žrdi z jedľového dreva. Zástavu vykladali pred radnicu na znak konania trhu v meste.	Znak práva meča mesta Banská Bystrica (18. storočie) symbolizuje drevená ruka s mečom, upevnená na dlhej drevenej červenobielej žrdi. Vykladali ju pred radnicu v čase konania popravy a na znak toho, že mesto má právo meča.

Truhlica banskobystrického zlatníckeho cechu (1654)
Drevená cechová truhlica je po celom obvode zdobená intarziou.

Geometrické a rastlinné motívy na prednej strane obklopujú ústrednú postavu Sv. Elígia, patróna zlatníkov. Z vnútornej strany veka je hladká zámková doska, na nej sú vyrytí dvaja anjeli, nápis a rok 1654. Cechová truhlica reprezentovala mesto na Mileniárnej výstave v roku 1896 a aj na Svetovej výstave v r. 1900 v Paríži.

Hlasovacia urna mesta Banská Bystrica (19. storočie)
Na vrchnáku drevenej truhlice,

zdobenej intarziou, sa nachádza dvanásť drevených kalíškov, cez ktoré sa do truhlice vhadzovali čierne a biele drevené guľky. Hlasovalo sa nimi v Mestskom dome. Do zbierok múzea sa urna dostala v roku 1891 z Mestského archívu.

Tabuľa prísahy (18. storočie). Obraz sa vyníma z rámca sakrálnych aj profánnych obrazov. Ústrednou postavou je archanjel Michal ako anjel súdu stojaci na guli, v pravej ruke drží plamenný meč s váhami, v ľavej palicu a trstinovú metlu.

Nad ním sa vznáša holubica a postava Krista medzi slnkom a mesiacom. Okolo je 12 okienok s výjavmi prísahy. Na jednom z nich sedí okolo stola sedem mužských postáv. Ústrednou postavou je muž za vrcholom stola, čítajúci z knihy. Pred ním stojaci mešťan prisahá na krucifix. Ďalšie obrázky znázorňujú, čo čaká prísažníka za porušenie prísahy. Satan je tu zobrazený v rôznych podobách príšer a drakov. Slovenský text, písaný švabachom, je už len ťažko čitateľný. Obraz sa pôvodne nachádzal na radnici, v archíve mesta, v r. 1891 bol prevedený do majetku Mestského múzea.

Pokál rómskeho vajdu (18. stor.) Strieborný pokál valcovitého tvaru stojí na troch zvieracích nohách; jeho polguľovité veko zdobí soška rómskeho chlapca. Na stenách nádoby sú tri reliéfy. Ústredný zobrazuje rómskeho muža v širokom klobúku, pevne držiaceho dva vzpínajúce sa kone. Reliéfy po stranách zobrazujú dva levy stojace oproti sebe na zadných nohách; každý má v prednej labe meč s nabodnutou hlavou Turka. Pokál reprezentujúci vajdovu moc pochádza z Behyniec. Do múzea sa dostal v r. 1957 od jeho potomkov.	Meč mesta Ľubietová (17. storočie) Súdny meč patril slobodnému kráľovskému mestu Ľubietová. Meč je obojručný, dvojsečný, vložený je do novšej drevenej pošvy. Na jej kovovej garnitúre sa nachádzajú iniciály „L:B:“ – Libeth Banya čiže Ľubietová a letopočet 1769. Meč slúžil ako insígnia ľubietovského richtára. Patrí k nemu aj drevený maľovaný štít, v ktorom bol meč spolu s pošvou vložený. Štít sa nachádzal na Ľubietovskej radnici.	Glabitsov pokál (1835) – Pozlátený pokál darovali mešťania Banskej Bystrice Jozefovi Glabitsovi v roku 1835 pri príležitosti jeho tretieho zvolenia za richtára. Vo vnútri vrchnáka je odnímateľná časť v tvare kvetu. Na lupeňoch sú vyryté mená členov vnútornej rady, richtára a advokátov. Podobne je skonštruovaný aj samotný pohár. ktorého vnútro sa dá od plášťa oddeliť. Z vonkajšej strany vnútornej nádoby je odkaz zlatníka Samuela Libaya v nemeckom jazyku, ktorý pokál navrhol, skonštruoval a opuncoval. Na náročnom diele spolupracovali aj ďalší traja zlatníci – František Rosenberg, Juraj Szodomka a Alojz Hritz. Pokál bol vystavený na Mileniárnej výstave v roku 1896 v Budapešti.
Banícke insígnie – prekrížené kladivko a želiezko - na pečatidle, slávnostných fokošoch a tabatierke.	Špaňodolinské medené poháre (18. storočie) preslávili Španiu Dolinu a Banskú Bystricu po celej Európe. Európa ich poznala pod názvom „Herrengrunder Becher“. V Španej Doline vytekala z baní voda obsahujúca mnoho medi. Keď sa do tejto tzv. cementačnej vody vložili predmety zo železa, nastala medená inkrustácia. Cementačnú vodu nazývali aj „zázračnou vodou“ pretože mala schopnosť premieňať železo na meď. Vlastnosti banských vôd pretekajúcich chalkopyritovými ložiskami sa začali využívať od začiatku 17. storočia. Takýmto spôsobom sa vyrábali pamiatkové predmety vyše 200 rokov – až do roku 1820. Premena železa na meď v baniach Španej Doliny vzbudzovala v celej vtedajšej Európe údiv. Do Španej Doliny prichádzali mnohí učenci a cestovatelia, ktorí chceli tento „zázrak“ vidieť na vlastné oči. V Stredoslovenskom múzeu sa nachádza niekoľko takýchto artefaktov: pohár, šálky s tanierikmi, súdky a tabatierka z roku 1739.
Banícke kahance boli až do 19. storočia neodmysliteľnou súčasťou výstroja baníkov. Na obrázku sú rôzne typy kahancov – najstarší je banícky kahanec z 15. stor., tzv. palčiak z neglazovanej hliny; jeho puzdrovitý otvor slúžil na držanie kahanca pomocou palca. V 19. storočí boli kahance zdokonalené. Misku uzatvára vrchnák a mení sa aj tvar.	Fľaše trpezlivosti a Model bane (19. a 20. storočie). Vo vnútri fliaš sa nachádzajú miniatúrne modely baní a výjavy z baníckeho života. Drobné postavičky predstavujú najčastejšie baníkov pri ťažbe. Fľaše trpezlivosti aj model bane sú prejavom ľudového umenia baníkov. Pochádzajú z oblasti Banskej Štiavnice.
Portrét Júliusa Csesznaka (20. roky 20. stor.) Olejomaľba na plátne od bansko-bystrického maliara Júliusa Flaché zachytáva mešťanostu Banskej Bystrice J. Csesznaka (1863–1933). Na čele mesta stál v rokoch 1893–1923; bol najdlhšie pôsobiacim starostom. Bol aj dočasným predsedom a podpredsedom Bansko-bystrickej historickej a archeologickej spoločnosti, založenej na podporu a rozvoj Mestského múzea a vybudovanie jeho prvej expozície.	Symbolické kľúče od mesta Banská Bystrica (18. storočie) Dva pozlátené kľúče s erbom mesta boli určené pre významné návštevy. Na menšom z nich je majstrovská značka „PR“ a dátum „A. 1764. D. 28. JUL“. Kľúče boli vystavené na Svetovej výstave v Paríži v roku 1900.	Starostovské kreslo mesta Banská Bystrica (1896) Sedadlo a operadlo bohato zdobeného kresla sú potiahnuté kožou. V strede operadla je plastický erb mesta. Na zadnej strane je vyrezané meno výrobcu „I. ES. Gebauer“ a rok zhotovenia „1896“. Do zbierok múzea sa dostalo v roku 1957.

Portrét Jozefa Glabitsa (pol. 19. stor.) Olejomaľba na plátne predstavuje richtára Banskej Bystrice, J. Glabitsa. Ruku drží na knihe s latinským textom „Civium prosperitas Reipublicae salus“ (Prosperita občanov – blaho štátu), jeho životné krédo. Glabits pôsobil vo funkcii richtára nepretržite v rokoch 1823–1848.	Portrét Filipa Morgenthalera (1622) Olejomaľba zachytáva F. Morgenthalera (1558–1622) ako šľachtica. V pravom hornom rohu je erb s levom, v skutočnosti mal však Morgenthaler v erbe vlka. Filip Morgenthaler bol kapitánom hradu v Balašských Ďarmotách; vyznamenal sa v bojoch s Turkami, za čo získal aj šľachtický titul. Jeho pôvod nie je známy. V roku 1612 kúpil dom na námestí, dnešný Beniczkého dom. Po smrti bol pochovaný do krypty farského (nemeckého) kostola v Banskej Bystrici. O tom, že bol významnou osobnosťou mesta, svedčí fakt, že bola po ňom pomenovaná aj ulica a obraz bol vystavovaný na Mileniárnej výstave v Budapešti, aj na Svetovej výstave v Paríži. Obraz sa dostal do múzea v roku 1891 z Mestského archívu.
Portrét Mikuláša Zmeškala (1832) – Olejomaľba na plátne zachytáva Mikuláša Zmeškala von Domanecz (1759–1833). Jeho otec Gabriel Zmeškal bol stoličným sudcom, matka Katarína pochádzala z významnej banskobystrickej rodiny Meehrwaldtovcov. M. Zmeškal študoval na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici a neskôr vo Viedni, kde vyštudoval právo. Tam aj začal pôsobiť ako úradník Uhorskej dvorskej kancelárie. Popri tom sa neúnavne venoval hudbe. Skomponoval 16 sláčikových kvartet, vychádzajúc z tvorby raného a vrcholného klasicizmu. Ako hudobný skladateľ a violončelista nadviazal priateľstvo s takými významnými osobnosťami viedenského hudobného života, ako boli Ludwig van Beethoven, či Joseph Haydn. K Beethovenovi, ktorého M. Zmeškal aj finančne podporoval, ho viazalo pevné priateľstvo. Beethoven mu venoval skladbu „Quarteto serioso“. Ide o jediný zachovaný portrét Mikuláša Zmeškala. Ako a kedy sa dostal do múzea, nie je známe.
Portrét Michala Rárusa (50. roky 19. stor.) Olejomaľba na plátne zobrazuje banskobystrického mešťana Michala Rárusa (1784–1862), ktorý v r. 1848-49 pôsobil ako richtár. V roku 1849 zaviedol slovenčinu ako hlavný zasadací jazyk mestskej rady a podporoval slovenské obrodenecké hnutie. Do roku 1853 pôsobil aj vo funkciách kráľovského komisára a Zvolenského župana. Býval v dome v Lazovnej ulici; v závete z roku 1858 venoval celý majetok na založenie vyššieho slovenského gymnázia v Banskej Bystrici. Obraz sa do múzea dostal z majetku evanjelickej cirkvi v Banskej Bystrici.	Portrét Mateja Bela (18. storočie) Olejomaľba na plátne zachytáva Mateja Bela (1684–1749) v stredných rokoch, v bielej parochni. Matej Bel študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v rokoch 1710–1714 tu pôsobil ako rektor evanjelického gymnázia. Obraz sa dostal do múzea z Mestského archívu v roku 1891. V roku 1896 bol vystavený na Mileniárnej výstave v Budapešti.
Portrét Andreja Kristiána Zipsera Olejomaľba na plátne z roku 1854 od Júliusa Jonáša. Andrej Kristián Zipser (1783–1864) bol významný mineralóg a geológ. Ako vedec tej doby patril k najväčším európskym kapacitám, o čom svedčia aj jeho osobné styky s nemeckým prírodovedcom Alexandrom von Humboldtom, s francúzskym mineralógom Francoisom Beudantom, ale aj s Johannom Wolfgangom Goethem, milovníkom mineralógie a geológie. K.A. Zipser vytvoril vo svojom dome na Striebornej ulici v Banskej Bystrici (dnes č. 21) súkromnú mineralogickú zbierku. O význame K.A. Zipsera svedčia mnohé uznania panovníckych dvorov Európy – Pruska, Švédska a Nórska, Würtemberska, Saska a ďalších. K.A. Zipser sa podieľal aj na organizovaní III. zhromaždenia uhorských lekárov a prírodovedcov v Banskej Bystrici v roku 1842. Na Zipserov návrh bola pri tejto príležitosti vydaná pamätná medaila. Obraz sa do múzea dostal v roku 1955 z Radvanského kaštieľa.
Portrét Antona Radvanského Olej na plátne z roku 1876 od M. Thana, v pozlátenom ráme, zachytáva Antona Radvanského v uhorskom šľachtickom kroji so šabľou. A.Radvanský (1807–1882) bol potomok jednej z najstarších šľachtických rodín vo Zvolenskej župe. Jeden z jeho predkov, Radun, sa spomína už v roku 1223. A. Radvanský v roku 1840 zastával post podžupana a v r. 1848, 1861, 1865–1882 pôsobil ako župan. Bol čestným občanom Banskej Bystrice. Ako župan napísal v r. 1874 list Uhorskému ministerstvu školstva, v ktorom žiadal zrušiť všetky slovenské gymnáziá. Napriek tomu, že Radvanskí boli slovenským šľachtickým rodom, v 19. stor. sa pomaďarčili a zastávali záujmy Uhorska. Predmety viažuce sa k rodine Radvanských sa dostali do múzea v r. 1955. Bol to len zlomok z ich majetku. Ešte v r. 1937 sa v kaštieli nachádzali také unikáty, ako kazateľnica z radvanského kostola na Hôrke, posteľ Františka Wesselényho, červená prikrývka, ktorá mala patriť Františkovi Rákoczymu, posteľ Márie Szécsyovej a ďalšie. Žiaľ, tie sa už do múzea nedostali.