English

 

 

Spoločenskovedné zbierky:

ARCHEOLÓGIA

HISTÓRIA A UMENIE

NUMIZMATIKA

ETNOGRAFIA

 

Spoločenskovedné zbierky v Thurzovom dome

Etnografia - Národopisné zbierky

Už do prvej expozície múzea v roku 1909 boli zaradené textilné výrobky, hrnčiarstvo, predmety pastierskeho a salašníckeho charakteru, vybavenie remeselníckych dielní, zariadenie dedinských interiérov, drevené plastiky a maľby na skle.

Ľudovú kultúru na území dnešného Banskobystrického kraja formovali predovšetkým prírodné podmienky – z hornatého terénu vyplývalo použitie základných materiálov: drevo sa používalo ako stavebný materiál aj na výrobu nádob a náradia, z ľanu a ovčej vlny sa zhotovovali textílie. V lokalitách s vhodnou hlinou vznikali hrnčiarske dielne. Na podobe ľudovej kultúry sa výrazne podieľala banícka činnosť v horských oblastiach regiónu, s ňou sa spájal aj rozvoj remesiel. V 14. – 17. stor. hôľnymi oblasťami prešla kolonizácia na valašskom práve, ktorá výrazne poznačila vývoj ľudovej kultúry v pastierskych oblastiach.

Ľudový textil

Zbierku ľudových textílií tvorí 267 kusov obrusov, uterákov, modrotlačových i činovaťových obliečok či vzácne vlnené deky. Sú tu zaradené aj predmety z prvých zberov Mestského múzea – medzi ne patria kútne plachty, oddeľujúce šestonedieľku v reálnom i v magickom zmysle od ostatného priestoru.
Medzi najstaršie zbierkové predmety patria aj do obradového odevu zaradené pôlky (dlhý ozdobný kus plátna prehodený cez plecia – nosili ho napríklad nevesty “do sobáša”).
Veľmi vzácne sú dva dvojfarebné damaskáty – jeden s motívom štyroch ročných období, druhý s motívom Zmŕtvychvstania Ježiša Krista, vročený 1768 a najstaršia datovaná modrotlač na Slovensku – obliečka na vankúš s barokovým figurálnym motívom, s lokalizáciou a datovaním – “In Kremnitz 1783”.

 

V zbierkach múzea sa uchováva ľudový odev z viacerých regiónov:
HOREHRONIE je bohato zastúpené hlavne vďaka hromadnému zberu po druhej svetovej vojne. Vo fonde je okolo 400 odevných súčiastok, pozoruhodná je rozsiahla zbierka ženských čepcov (okolo 160 ks).
PODPOĽANIE je najhojnejšie zastúpené ženskými odevnými súčiastkami, medzi ktoré patria aj z najstarších zbierok múzea pochádzajúce časti čepcov z Detvy, vyšívaných na tyle. Bohato je zastúpená oblasť Dobrej Nivy. Ženský odev z Pliešoviec z 20. storočia je bohato vyšívaný plným stehom na bordovom zamate.
OKOLIE BANSKEJ BYSTRICE patriace do širšieho Podpoľania je zastúpené obcami Čačín, Horná a Dolná Mičiná, Môlča, Podkonice, Strelníky, Čerín, Poniky a Ponická Lehôtka. Zatiaľ čo odev obcí ležiacich južne od Banskej Bystrice má znaky podpolianskeho typu, odev severne položeného Tajova a ďalších obcí ovplyvnilo bansko-hutnícke zameranie oblasti, čo sa prejavilo v strohejšom výraze predovšetkým pracovného odevu.
HONT reprezentuje početný súbor mužských aj ženských odevných súčiastok z obce Cerovo, medzi nimi zbierka tridsiatich čepcov a dlhý mužský kožuch. Okolie Krupiny predstavujú odevné súčiastky z obcí Dačov Lom a Kozí Vrbovok.
NOVOHRAD zastupujú lokality Ábelová, Lešť a Turie Pole, z ktorých pochádzajú kompletné súbory mužských aj ženských odevných súčiastok, vrátane mužských a ženských kožuchov z obcí Lešť a Turie Pole.
Bohatá je aj zbierka baníckych paličkovaných čipiek z okolia Bystrice. Okrem iných obsahuje vzácne čipky z kovovej nite, ale aj vankúše na paličkovanie – „bambúre“. Už v 18. stor. je v okolí Bystrice bohato rozvinutá výroba paličkovaných čipiek a na širokom území rozšírený obchod s nimi. Paličkovanie čipiek bolo rozšírené najmä v obciach Staré Hory, Špania Dolina a v okolí Kremnice. Po úpadku banskej činnosti sa práve čipkárky stali živiteľkami rodín. Čipky do vzdialených odbytíšť nosili podomoví obchodníci – čipkári zo Zvolenskej župy. Po oslobodení južných krajov Uhorska od Turkov v druhej polovici 18. stor. odchádzalo každoročne s čipkami do týchto oblastí okolo 200 zvolenských čipkárov. Hlavnými strediskami čipkárov – obchodníkov boli dediny Horná a Dolná Lehota, Medzibrod, Sv. Ondrej nad Hronom, Brusno, Ráztoka, Jasenie, Zámostie, Lopej, Predajná a iné.

Modrotlač vznikala mnohonásobným nanášaním vosku na plátno prostredníctvom drevených foriem a namáčaním vo farbiacom roztoku.

Keramika

V zbierkovom fonde múzea sa nachádzajú keramické predmety z takmer celého územia Slovenska. Za najucelenejšie možno pokladať súbory keramiky, reprezentujúce dielne v Banskej Bystrici, v blízkom Tajove a v Ľubietovej. V okolí Bystrice však pracovali keramické dielne vo viacerých dedinách, napríklad vo Vlkanovej, Sielnici, Očovej.
Hrnčiarsku výrobu v Banskej Bystrici v 18. stor. dokladá veľký zeleno glazovaný džbán s bohatou plastickou výzdobou a vročením “Anno 1742“. Výrobky bansko-bystrických dielní už niesli znaky mestského vkusu – boli takmer bez zdobenia, mali tenký črep a zelenú alebo hnedú glazúru. Údaje o jednej z hrnčiarskych dielní poskytuje rytý text: “Zhotovil Fellner Gábor hrnčiar u Jána Bučana”.
Najväčšie nádoby dosahovali výšku až 59 cm (obr. vľavo)

V obci Tajov vzdialenej 5 km od Banskej Bystrice sa vyrábala keramika zdobená červenou farbou nazývanou “engliš rót”. Majstri si ju nosili cez hrebeň Kremnických vrchov z fabriky na hlinený riad v Kremnici. Charakteristickým dekórom tajovskej keramiky bolo mramorovanie, resp. biela vlnovka pod hrdlom krčahov. Vzácnu skupinu tvoria tajovské “svadobné knižky” – nádoby v tvare modlitebných knižiek, v ktorých sa nosila pálenka na svadby. Na jednej z nich je v glazúre pred pálením vyryté meno majiteľa – “Štefan Surovčik, tagova to jego Knižka Roku 1856”

Ľubietovská keramika je známa už z prvej polovice 17. storočia. Ľubietovský hrnčiarsky cech mával od 15 do 70 členov, kontakty udržiaval s cechmi v Banskej Bystrici, Lučenci, Pukanci, Zvolene, Komárne. Z veľkého množstva majstrov v Ľubietovej vyplýva aj bohatstvo používaných zdobných motívov. Najznámejší spôsob zdobenia –biele geometrické motívy na tmavo-hnedom podklade – dokumentujú ľubietovské výrobky datované do rokov 1853, 1894, 1919, 1935. V zbierkach múzea sú však aj krčahy a džbány s hnedým a zeleným dekórom na svetlom podklade z prvej tretiny 20. stor. Do Ľubietovej je lokalizovaná aj nezdobená hnedo glazovaná keramika mestského typu.

 

Majolika

Bohatá zbierka majoliky pozostáva zo 419 predmetov, mnohé z nich boli súčasťou prvých zbierok Mestského múzea. Majolika je tenkostenná keramika vyrábaná z bielej hliny, zdobená predovšetkým modrou, žltou a zelenou, od polovice 19. stor. aj bordovou farbou na bielom podklade. Najstarším datovaným predmetom zo zbierky je majoliková lekárenská dóza z roku 1643, džbán je z roku 1664 a najstarší datovaný tanier bol vyrobený v roku 1676 a pochádza z Csereyho zbierky.
50 kusov novodobej majoliky pochádza z majolikovej dielne založenej v r. 1947 Emilom Majnholdom a Júliusom Filom v Ľubietovej. Vyznačujú sa veľkou zdobnosťou a častým použitím figurálnych motívov. Časť zbierky tvoria keramické plastiky.

 

Maľby na skle

V Stredoslovenskom múzeu sa nachádza vzácna zbierka 53 kusov malieb na skle, medzi nimi aj výnimočné exempláre osobitých maliarskych rukopisov pochádzajúce zo Sebechlebov a Hontianskych Nemiec.
Podstatnú časť zbierky tvoria maľby so sakrálnou tematikou, vzácne sú však aj maľby na skle s Jánošíkovskými motívmi.

Sedem sviatostí – veľmi pekne vypracovaná a vzácne zachovaná maľba z polovice 19. storočia, s ojedinelým motívom. Obraz je členený do troch pásov, v ktorých sú znázornené sviatosti tak, ako postupne nasledujú v ľudskom živote. V hornom páse je zobrazená Sviatosť krstu, uprostred druhého pásu je Sviatosť oltárna, po jej ľavej strane Sviatosť birmovania a vpravo Sviatosť manželská. V dolnom páse je Sviatosť pokánia, Sviatosť kňazstva a pod úrovňou pásu uprostred je Sviatosť posledného pomazania.

 

 

 

 

 

Ľudové plastiky

Drevené plastiky svätých v zbierkach múzea pochádzajú väčšinou z 19. stor. V minulosti sa používali v interiéroch domov. Okrem Ukrižovania sú tu najvýznamnejšie zastúpené motívy Madony a Svätého Jána Nepomuckého, nechýba však ani téma Piety, Jozefa s Ježiškom a Nanebovstúpenia Krista.
Zvláštnu skupinu medzi drevenými plastikami tvoria betlehemy – v múzeu sa ich nachádza šesť. Dva staršie, s veľkým množstvom figúrok, sú vytvorené politúrovanou drevorezbou. Exponát zo Španej Doliny dokumentuje jedinečnosť špaňodolinských betlehemov, ktoré sú tvorené drevenou siluetou mesta v pozadí a plošnými maľovanými figúrkami z tvrdého papiera. Medzi novšími zbierkami figurujú dva drevené betlehemy od rezbára Pavla Tencera z Novej Bane, skrinkový betlehem (na obr.) vyhotovil Dušan Benický z Ponickej Huty.

 

Pastierska kultúra

Špecifické prejavy pastierskej kultúry v regiónoch Stredného Slovenska vznikali v dôsledku izolovanosti pastierov od dedinského spoločenstva počas pastierskej sezóny. K najväčšiemu rozvoju pastierstva a salašníctva na Strednom Slovensku došlo pod vplyvom kolonizácie na valašskom práve, ktorá sa na Slovensku šírila po hrebeňoch Karpát v 14. – 17. stor. Priniesla nový spôsob hospodárenia v hôľnych oblastiach, do tých čias nevyužívaných – extenzívny chov oviec a využitie produktov z ovčieho mlieka spôsobom unikátnym v porovnaní s krajinami mimo Karpatského oblúka, ktoré valašská kolonizácia nezasiahla. Pastiersku kultúru v zbierkach múzea dokladuje drevený riad (črpáky a črpačky, čutory, gelety, vahančeky), valašky ako pracovné nástroje, ale aj symboly stavu a ľudové hudobné nástroje (rôzne druhy píšťal, fujary, trombity, gajdy...).
Črpáky patria medzi najpozoruhodnejšie rezbárske výrobky slovenských pastierov. Cestovateľov upútavali už v 19. storočí a doposiaľ sú súčasťou vybavenia ovčiarskych salašov. Slúžili ako hrnčeky na pitie žinčice. Najzaujímavejšou časťou črpáka boli drevorezbou zdobené rúčky. Najstaršie boli geometricky tvarované, neskôr sa do výzdoby dostali motívy zvierat (ovca, medveď, vlk...). Medzi vývojovo najmladšie patria črpáky s motívmi práce na salaši. Črpačky sú menšie nádobky vyrezávané z jedného kusa dreva. Pastieri ich nosili zavesené za opaskom a používali na pitie vody z horských prameňov.
Skutočným slovenským unikátom je fujara (vľavo) – nevyskytuje sa v žiadnej inej krajine na svete. Vzhľadom na túto skutočnosť bola v r. 2005 zaradená do zoznamu UNESCO ko súčasť európskeho kultúrneho dedičstva. Ide o štvordierkovú dlhú píšťalu s bočným nátrubkom, ktorá vydáva jedinečný charakteristický zvuk.
Fujara-trombita je drevená trúba vyrábaná z dvoch kusov dreva, ktoré sú spojené omotanou brezovou kôrou. Dosahuje dĺžku až 6 metrov. Používala sa ako pastiersky signálny nástroj.

 

 

Ľudový nábytok

V ľudovom interiéri sa používali okrem postelí stoly, lavice, závesné police, rohové a ojedinele aj kuchynské skrinky a „súseky“ – truhlice vyrobené šindľovou technikou. V domácnosti mladej rodiny nesmela chýbať kolíska.
Najvzácnejšiu skupinu etnografických zbierok múzea však tvorí 14 kusov maľovaných truhlíc. Na Slovensku sa používali najmä v 1. polovici 19. storočia. Významné boli najmä maľované svadobné truhlice. V zbierkach múzea sa nachádzajú takéto truhlice z dedín v okolí Banskej Bystrice. Datovaním najstaršia je zelená truhlica z roku 1840 zo Starých Hôr, ktorá je na čelnej stene zdobená vo dvoch štvorcoch kyticami vyrastajúcimi z košíkov. Zaujímavú dvojicu tvoria bohatým kvetinovým motívom zdobené tmavomodré truhlice z Môlče pri Banskej Bystrici. Staršia z nich je datovaná rokom 1889 a značená menom “ANNA PECNÍK; takmer rovnaká je truhlica z roku 1896 s uvedeným menom “ANNA JANCSO”.